Po takmer dvadsiatich rokoch sa bratia Quayovci vracajú so svojím najambicióznejším projektom - Sanatórium na večnosti. Audiovizuálna adaptácia diel Bruna Schulza balansuje medzi animovaným snom, remeselníckym majstrštykom a osobnou obsesiou častokrát zamieňanou za tvorcovskú genialitu. Je Sanatórium na večnosti tým autorsky dokonalým vyvrcholením tvorby bratov Quayovcov, alebo dôkazom, že aj tie najhlbšie sny a túžby sa môžu časom rozpustiť na prach?

Tretí a zatiaľ posledný celovečerný film Sanatórium na večnosti (2024) už legendárnych bratov Quayovcov mal premiéru na minuloročnom filmovom festivale v Benátkach, kde si odniesol zvláštne uznanie v kategórii Special Mention Musa Cinema & Arts Award. Nie je to však po prvý krát, čo navštívili festival ako nominanti či výherci. Ich prvý komerčný úspech bol zaznamenaný v roku 1986 v Cannes, kde ich film Krokodília ulica (1986) síce nevyhral, no bol nominovaný na najvyššie festivalové ocenenie Palme d'Or za najlepší krátky film. Oba tieto filmy boli vytvorené podľa knižných predlôh od poľského spisovateľa Bruna Schulza, ktorého kryptické texty bratia otvorene adorujú.

V čom ich tak texty Bruna Schulza uchvátili? Schulz, niekedy aj prezývaný poľský Kafka, bol jeden z najznámejších poľských spisovateľov prvej polovice 20. storočia. Svojou samotárskou povahou, ktorá sa citeľne odzrkadľovala aj v jeho silne emočných no bezvýchodiskových až transcendentálnych textoch na hranici poézie a prózy. 

Krokodília ulica je dvadsaťjeden minút dlhý a kompletne animovaný film. Jedná sa o adaptáciu rovnomennej poviedky od Bruna Schulza zo zbierky textov, ktorá vyšla aj v českom preklade pod názvom Skořicové krámy. Približne po triciatich rokoch sa bratia späť vrátili k Brunovým hypnotickým poviedkam a rozhodli sa vytvoriť Sanatórium na večnosti, tiež podľa rovnomennej zbierky poviedok od Bruna Schulza. Tentoraz sa však trúfalo rozhodli pre celovečerný film.

Prečo trúfalo? Ranná animovaná tvorba a všeobecne krátkometrážne projekty bratov Quayovcov sa vyznačujú svojou nejasnosťou a miestami až takmer pre mnohých frustrujúcou atmosférou z pocitu zablúdenia v desivom, mystickom a zahmlenom priestore. Výrazne pôsobia, ako rôzne úryvky z nočných môr. Stille Nacht séria, ktorá bola pôvodne vytvorená bratmi pre MTV príznačná hlavne pre svoju obrazotvornosť, nejasnosť a predovšetkým pre pojímanie bratov o čase. Každý diel je koncipovaný ako videoklip. Odohráva sa v ponúrom až izolovanom prostredí. Bábky tu vystupujú len ako súčasť prostredia a pohybujú sa v repetitívnych krátkych intervaloch. Stille Nacht je asi najpresnejším príkladom takejto kompilácie obskúrnych úryvkov z nočných môr bratov Quayovcov. 

Mnohokrát sa ani nejednalo o samotné diela ako skôr o performatívne akty alebo impulzy bez formy. Sami bratia niekoľkokrát referovali k bábkam, ako ku bytostiam s vlastnou identitou a schopným premýšľať, díky tomu si tak podľa autorov zaslúžia úctu. Medzi najvýraznejší čin úcty bratov voči bábkam sa dá považovať aj absencia hereckého dabingu pri scénach, kde bábky vystupujú. V rozhovore pre Senses of Cinema uviedli: „Skutočné marionety, marionety na šnúrkach, vytvárajú momenty inakosti, navodzujú kúzlo, niečo veľmi znepokojujúce. Majú v sebe vnútorný život. Najmä keď nehovoria.“

Už pri filmovych prvotinách bratov bolo divákom názorne jasné, že Quayovci nerobia filmy pre nich, ale čisto pre vlastné potešenie. V podstate ako mnoho ďalších autorov a umelcov, tak aký je rozdiel medzi prístupom k vlastnej tvorbe bratov Quayovcov a prístupom ostatných?

Od počiatku ich tvorcovskej činnosti vkladali do svojich diel vlastné záľuby, obsesie a emócie. V ich snímkach je možné vypozorovať, čo čítajú, sledujú, počúvajú a, kým sú práve autorsky fascinovaní. Celý balík týchto nevinných sebeckostí potom až takmer nekoherentne no vizuálne, hudobne a naratívne podmanivo vlievajú do svojej tvorby. Ich samotná tvorba je osvecujúca. Práca s bábkami, kulisami a hercami esteticky a citlivo precízna.

Bratia sú remeselníci, v ktorých umení sa odzrkadľujú ich duše. Tie sú plné vonkajších kultúrnych a umeleckých vplyvov. Z ich diel vieme pomerne jednoducho vyčítať čím sú práve obsesívne posadnutí v tej danej ére ich tvorivej činnosti. Okrem svojej umeleckej a profesnej dráhy, ako stop-motion bábkovi animátori najprv pracovali na rôznych kulisách pre balet, operu a divadlo. Tejto pracovnej činnosti sa venujú doteraz. Inšpirácia pre animované filmy dokonca prišla až v neskoršom období života bratov. Jednou z najväčších inšpirácii pre stop-motion animovanie bol legendárny český autor a stop-motion animátor Jan Švankmajer. Rovnakú fascináciu alebo až obsesiu bratia neskôr zažívali aj pri iných spisovateľoch, hudobných skladateľoch a tvorcoch, tí ich, avšak obohatili v iných umeleckých a myšlienkových smeroch, štýloch a formách. 

Sanatórium na večnosti bratia Quayovci animovali z dôvodu nedostatku financií a náročnosti manuálnej práce takmer dvadsať rokov. Je to zároveň ich prvá celovečerná hybridná snímka, v ktorej stop-motion animáciu kombinujú s hranými segmentami. Keď začínala práca na filme tak bratia mali určitú víziu o tom, čo chcú v závere vytvoriť no v priebehu rokov došlo k mnohým zmenám. Navždy zasnení bratia vo svojom štúdiu, kde sami tvarovali animovanú zložku filmu postupne strácali kontakt s realitou. V istom bode začalo vznikať z filmu niečo až nebezpečne blízke samotnému autorovy knižnej predlohy Brunovi Schulzovi. Vo svojom kreatívnom procese sa viac odcudzovali divákom ako aj filmovej forme ich diela. Z ich diela sa stávalo postupne niečo stále viac performatívne, otvorené vo svojich samotných myšlienkach a interpretáciách. Performatívne v podobe skôr inscenácie, ako filmu a tým pádom dochádzalo k nepovšimnutému no napokon výraznému odklonu od filmového média. 

Ako, keby sami bratia postupne zabúdali na proces vytvárania filmu a začali vytvárať niečo hlboko intímne. Sami sa začali rozplývať nad jednotlivými Schulzovými myšlienkami, a ako sa rozplývali filmová forma sa začala pod náporom Schulzova duchovna a symbolizmu rozpúšťať. 

Táto skutočnosť je ešte do istej miery umelecky prijateľná pri animovaných pasážach vo filme, a to najme z dôvodu ťahavej a pomalej povahy stop-motion animovanej zložky filmu, ktorá sedí s  pochmúrnym tempom literárnych diel Bruna Schulza. Avšak hranej úvodnej pasáži filmu to neprospieva. Úvod bol nakrútený v Poľsku a zahratý výhradne poľskými divadelnými hercami, teatrálnosť tohto typu mala vo výsledku opačný efekt. Namiesto toho, aby divákom performatívny úvod pripomenul Schulzův poľský pôvod, divadelnosť zasa jeho skromné vyznenie diela, na nás pôsobí až pateticky sentimentálne. Divadelné herectvo posilňuje dojem neuveriteľnosti a performatívnosti. Tak si priamo protirečí s témou, atmosférou a náladou diela. Vďaka hranému úvodnému segmentu sa opäť potvrdzuje teória, že bratia za tie roky vytvárania Santoria na večnosti zabudli, ako taký film naozaj vyzerá. Bratia Quayovci divákom opäť dokazujú, že nie sú filmári no ozaj osobití remeselníci, avšak tentoraz to vyznieva obzvlášť sebecky a nakoniec nekoherentne.

Sanatórium na večnosti v podstate nie je ani tak filmom ako skôr zhmotnením Quayovskej posadnutosti Schulzem. Je fragmentom ich vlastného kreatívneho blúdenia. Výsledok je síce unikátny, no zároveň uzavretý do seba, vzdialenému divákovi a možno až príliš zahľadený do vlastného tvorivého procesu. Bratia Quayovci akurát dokázali, že nie sú filmári v tradičnom slova zmysle, ale remeselníci, ktorí tvoria len pre seba a v tom spočíva ich najväčšia sila aj slabosť.

Text byl k publikování vybrán na základě opencallu, který jsme vypsali na konci roku 2024.

Filip Slezák je bakalářským studentem Katedry filmových studií FF UK.

Zdroje:

- Tales from the Brothers Quay (2006) Jonathan Marlow 

- screenonline.org.uk - Stille Nacht (1988) Michael Brooke

- Through a Glass Darkly: Interview with the Quay Brothers (2002) André Habib